Workoholizmus sa v psychológií často považuje za závislosť, či dokonca duševnú poruchu a nie je ho možné zamieňať s pracovitosťou. Kým pracovitý zamestnanec je schopný tímovej práce a je schopný si udržať balans medzi prácou a súkromným životom, workoholik to už zvyčajne nezvláda. Je to pracovne posadnutý jednotlivec, ktorý sa postupne stáva emocionálne „zmrzačený“. Jedným z charakteristických znakov workoholika, hoci nie jediný ani nie postačujúcim, je nadmerný čas trávený prácou. A práve na priemernú dĺžku času stráveného v práci
zamestnanými v krajinách EÚ sme sa pozreli aj v našom aktuálnom Grafe týždňa.
Najviac času v práci strávia (vzhľadom na povesť možno trocha prekvapivo) zamestnanci v juhovýchodnej Európe. Jednoznačným lídrom v tomto smere je Turecko, kde sa priemerná dĺžka pracovného týždňa podľa údajov Eurostatu šplhá až k 49 hodinám (pri 5-dňovom pracovnom týždni by to znamenalo takmer 10 hodín denne). Nadpriemerne vysoké týždenné pracovné časy vykazujú aj krajiny na Balkáne, ktoré nie sú členmi EÚ – Srbsko, Severné Macedónsko, či Čierna Hora. Z krajín EÚ najdlhšie pracujú Gréci, ktorí v práci strávia týždenne v priemere až 44,2 hodín. Jedným (nie však jediným) z vysvetlení nadpriemerného pracovného týždňa Grékov, ale aj niektorých ďalších krajín juhu Európy, by mohla byť štruktúra ich ekonomiky. Zamestnanci v sektore ubytovacích a stravovacích služieb trávia zvyčajne v práci výrazne viac času ako zamestnanci v iných odvetviach, v Grécku až 51 hodín týždenne. Neplatí to len pre Grécko, ale i pre viaceré krajiny EÚ, a tak sektoru turizmu s 44,0 hodinami týždenne patrí v rámci EÚ medzi odvetviami ekonomiky druhá pozícií v dĺžke pracovného týždňa. Úplne najdlhší pracovný týždeň v priemere v EÚ nájdeme v poľnohospodárstve (až 45,8 hodín). Nadpriemerne dlhý pracovný týždeň vykazujú aj stavebníctvo, ťažba, doprava a skladovanie, či profesionálne a odborné činnosti (v priemere v EÚ okolo 42-42,5 hodín týždenne). Viaceré z týchto odvetví sú charakteristické vyšším zastúpením živnostníkov. A s výnimkou Rumunska naozaj platí, že čas strávený v práci je v priemere vyšší u živnostníkov (v priemere v EÚ 47 hodín týždenne) ako u zamestnancov (40,2 hodín týždenne). Vo viacerých krajinách EÚ strávia živnostníci prácou týždenne viac ako 50 hodín (najviac v Belgicku až takmer 53 hodín, najmenej v Rumunsku – necelých 40 hodín). Na opačnom konci rebríčka, t.j. medzi odvetviami, kde zamestnaní strávia v práci v priemere počas týždňa najmenej času, nájdeme vzdelávanie, verejnú správu, zdravotníctvo a sociálne služby (v priemere v EÚ menej ako 40 hodín týždenne), ale aj energetiku, či spracovateľský priemysel (v priemere v EÚ 40,5-40,7 hodín).
Dlhší pracovný čas nemusí ešte nevyhnutne znamenať aj vyšší pracovný výkon. Najkratší pracovný čas v Európe nájdeme v krajinách na severe Európy – v Nórsku a Dánsku v priemere dokonca pracovný týždeň nepresahuje 40 hodín. Kratší pracovný čas však tieto krajiny často nahrádzajú vyššou efektivitou (produktivitou) práce. HDP na odpracovanú hodinu tu patrí medzi najvyššie v Európe.
A ako sú na tom Slováci a Česi?
Pri pohľade na dĺžku odpracovaných hodín počas týždňa sa zdá, že nepatria medzi absolútnych „workoholikov“ Európy. Česi sú v rámci EÚ v dĺžke pracovného času ľahký nadpriemer, v priemere za jeden týždeň odpracujú 41,7 hodiny, čo je približne o pol hodiny viac ako je priemer EÚ. Slováci sa priemeru nevymykajú takmer vôbec – týždenne v priemere odpracujú 40,2 hodiny, čo je približne o 5 minúť menej ako je priemer EÚ a naopak o 5 minút viac ako priemer eurozóny. Ani z pohľadu rozloženia dĺžky pracovného času medzi odvetvia sa obe krajiny v zásade nevymykajú štandardu EÚ – najdlhšie sa pracuje aj u nás v stavebníctve, poľnohospodárstve a turizme, najkratší pracovný týždeň vykazuje vzdelávanie, energetika, verejná správa, či spracovateľský priemysel. Jedinou výnimkou je ťažba, ktorá sa v oboch krajinách radí medzi tri odvetvia s najkratším pracovným časom, zatiaľ čo v priemere v EÚ sa pohybuje skôr na opačnom konci rebríčka. Aj na Slovensku a v Česku platí, že o niečo dlhšie pracujú živnostníci ako zamestnanci. Rozdiel v dĺžke pracovného týždňa týchto dvoch skupín zamestnaných je však o niečo menší ako v priemere v EÚ. Počet odpracovaných hodín zamestnancov je tak v rámci EÚ jemne nadpriemerný – 40,4 hodín na Slovensku, 40,7 hodín v Česku vs. 40,2 hodín v priemere v EÚ, a naopak u živnostníkov podpriemerný - 45,5 hodín na Slovensku, 46,4 hodín v Česku vs. 47,0 hodín v priemere v EÚ.
Počtom odpracovaných hodín teda slovenský pracovný trh zásadnejšie nevybočuje z rámca ostatných krajín EÚ. Zo sociologicko/psychologického pohľadu by problémom domáceho trhu práce mohlo byť skôr rozvrhnutie pracovného času ako jeho dĺžka. Slovensko aj Česko sa radia medzi krajiny EÚ s najvyšším podielom zamestnancov pracujúcich na zmeny. V oboch krajinách takto pracuje 28-30% zamestnaných, v priemere v EÚ len 18%. Vysoký podiel zamestnaných na zmeny by mohol súvisieť s nadpriemerným zastúpením priemyslu. Túto hypotézu však vyvracia pohľad na „priemyselné“ Nemecko, kde na zmeny pracuje „len“ 15% zamestnaných. Nadpriemerne vysoký podiel zamestnaných na zmeny je navyše na Slovensku kombinovaný s častou prácou v noci. Zdá sa, že Slováci sú (dobrovoľne alebo z donútenia) „noční vtáci“ a až 15% zamestnaných zvyčajne pracuje v noci, čo je jednoznačne najvyšší podiel spomedzi všetkých európskych krajín. Druhý najvyšší podiel v EÚ nájdeme na Malte a Holandsku, kde v noci pracuje zvyčajne okolo 9% zamestnaných, v priemere v EÚ „len“ 5%, podobne aj v Česku, či Nemecku. Pozitívne sa dá aspoň hodnotiť, že podiel zamestnaných pracujúcich v neštandardných časoch (cez víkend, v noci, na zmeny) sa na Slovensku posledné tri roky prevažne znižuje, posledný rok pravdepodobne aj pod vplyvom opatrení vlády, ktorá sa rozhodla pre zamestnávateľov zneatraktívniť prácu v noci a cez dni pracovného pokoja zvýšením príplatkov za prácu v týchto časoch.
Zdroj: UniCredit Bank