Ale čo ak ten lúčny koník len vyzeral tak, že nič nerobí? Čo ak presne tak, ako pre umelca, bola hra pre jeho prácu kľúčová, len to nikto nevidel? A keďže je leto, pripravila som si argumenty na čas odpočinku.
Čas odpočinku je nevyhnutný na pestovanie čohokoľvek, od skutočných rastlín až po dôležité veci v prenesenom význame, napr. výchovu detí. Na to, aby sme mohli pracovať, potrebujeme odpočívať, čítať a potom sa znovu do niečoho s chuťou pustiť. Je to neviditeľná práca, ktorá nám umožňuje oživiť v našom živote tvorivosť.
Nehovorím o nude, hoci je súčasťou širšieho kontextu udržania tvorivosti. Hovorím o aktívnom doplnení energie, čo je možno na prvý pohľad v rozpore s našou posadnutosťou týkajúcou sa produktivity. Prečítať si knihu, navštíviť múzeum, len tak sa poprechádzať alebo sledovať ľudí v parku. Hoci navonok vyhlasujeme, že si vážime umelcov a ich múzy si radi romantizujeme, vyššie uvedené činnosti často za prácu vôbec nepovažujeme.
A nehovorím o dovolenke alebo víkendoch. Hovorím o pravidelnejšom uplatnení odpočinku v praxi, postavenom na našom chápaní toho, čo práca je. Čas odpočinku nie je mimo pracovného cyklu, je jeho súčasťou. Pred ukončením projektu som si v pravidelných intervaloch dovolila dopriať sledovanie seriálu, zdriemnuť si pri čítaní novín alebo ísť na prechádzku a obnoviť si prázdny priestor pre komplexné myslenie a písanie. Možno sa zhovievavo usmievate. Možno sa cítite ... lenivo. Ale rozdiel medzi leňošením a nezasahovaním je v tom, že v skutočnosti ide o podnikanie v mojom vlastnom podniku.
Keď si dávam túto pauzu v prospech nasávania nových podnetov, priznávam, že bojujem so svojou vrodenou netrpezlivosťou. To som celá ja, zaťato bojujem proti mojim mravčím tendenciám, ktoré vo mne hlboko zakorenili moji prisťahovaleckí rodičia, dnešná moderná kultúra presadenia sa a naša všadeprítomná a všetkým prenikajúca americká zaneprázdnenosť. To som celá ja, potláčam neodolateľnú túžbu, aby mi napadli skutočné myšlienky.
Ian Sohn, prezident digitálnej a reklamnej marketingovej agentúry Wunderman Chicago, nedávno napísal v príspevku na LinkedIn, ktorý sa rýchlo rozšíril na sociálnych sieťach, na obranu svojej vízie zdravého a humanistického pracoviska: “Nikdy nepotrebujem vedieť, že dnes pracujete z domu, pretože jednoducho potrebujete ticho. Som hlboko znepokojený tým, aké infantilizované sú naše pracoviská. Ako cítime, že sa musíme ospravedlniť za to, že máme aj svoj život. Ako sa schopnosť byť neustále pripojený a dostupný (alebo dokonca len sledovanie dostupnosti online) stáva hodnotnou zručnosťou.”
Ilustračné foto: Pixabay.com
Ochrana a praktizovanie odpočinkového času je aktom odporu; môže to spôsobiť, že nadobudneme pocit, že nedržíme krok s tým, čo nám diktuje súčasný trend. Nonstop práca, ktorá pripomína škrečka v kolese na behanie, neustála dostupnosť a tlak netrpezlivosti zo sociálnych médií – to všetko urýchľuje našu úzkosť z úsudku iných ľudí. Ak neprodukujete nové veci očividne, nemáte žiadnu hodnotu. V tejto súvislosti sa čas na odpočinok vníma ako lenivosť alebo dokonca zbytočnosť. A samozrejme, že sa často vyskytnú aj finančné obavy. (Zrejme vás pán Sohn nevyhodí, ak vo štvrtok nič nevyprodukujete, ale niekto iný by vás za to vyhodiť mohol.)
Každodenné rozhovory nám umožňujú presne odhadnúť, aké sú očakávania od nášho ďalšieho pracovného dňa a úsilie, ktoré naň vynaložíme. Povedia nám, aby sme si urobili svoju prácu a potom ju zverejnili. Ale táto “kultúra pracovného nasadenia Nonstop”, ako uviedol spoluzakladateľ Redditu Alexis Ohanian pre The Wall Street Journal, produkuje “zlomených” ľudí. Je to paralyzujúci a seba zničujúci cyklus.
Je tu niečo, čo by sa malo povedať o pokojovom stave, kde sa toho na pohľad deje veľmi málo. Môžeme mať obdobia bleskového produktívneho výkonu; aby sme sa tam dostali, potrebujeme obdobia poctivého a pravidelného doplnenia energie. Pod doplnením energie rozumieme obnovenie produktívneho a bleskurýchleho energického myslenia. Možno budete po veľkom projekte potrebovať na odpočinok jeden mesiac. Alebo dva týždne. Dokonca by ste si mohli odpočinok dopriať aj v menšej miere – poldňové mini-voľno, napríklad na to, aby sme dosiahli to, čo psychológ Shelley Carson z Harvardu nazval “stavom absorbovania.” Tento oddychový čas by sa mal uplatňovať v praxi bez ohľadu na to, či pracujete v kancelárii pod drobnohľadom kolegov alebo ste externý zmluvný spolupracovník, ktorý si svoj pracovnú dobu tvorí sám.
Nemyslím tým, že by mal byť čas odpočinku vnímaný len ako ďalší tip na uľahčenie života, tj na rýchle vyriešenie zložitej situácie; ten istý spôsob, akým bola meditácia predstavená ako niečo, čo zvýši vašu produktivitu. Pravá podstata tohto typu prestávky má oveľa celostnejší (holistický) prístup — svoje úsilie smeruje k ekologickejšiemu prístupu pracovníkov, ktorí sú uznávaní a ohodnotení ako ľudské bytosti a nie ako automaty. Samozrejme, že nie každý môže odísť z práce rozbehnutej v plnom prúde vtedy, keď sa mu zachce. Ale čas odpočinku môže mať pre každého inú podobu a to, že si naň nájdete trochu času je prekvapivo ľahko dosiahnuteľné vo väčšine zamestnaní.
Nie je to náhoda, že neustále narážame na tému o tom, ako si zušľachťovať dobrý a produktívny život (svedčia o tom aj neustále nové mánie pre zdravie a odpočinok v podobe hygge, Marie Kondo alebo oslobodenia sa od technológií). My všetci každodenne bojujeme s tým, ako si udržať rovnováhu medzi prácou a odpočinkom. Obidve sú nevyhnutnou súčasťou pre zmysluplný život. Ak čas odpočinku uplatňujeme v praxi správne, dokáže nám pripomenúť, prečo sme si vlastne našu prácu vybrali.
Pred pár mesiacmi sa mi naskytla vzácna príležitosť zúčastniť sa na týždňovom odbornom seminári mimo môjho každodenného stereotypu. Než som odišla, pochytila ma obrovská úzkosť z celého toho dobrodružstva. Bol to čas strávený mimo mojej rodiny; nemalo to na konci kurzu žiaden konkrétny cieľ alebo certifikát. Znelo to ako sen, ale pri predstave ísť tam som sa cítila veľmi čudne.
Jeden priateľ mi dal vynikajúcu radu. Tomu pozvaniu sa otvor preto, aby si si doplnila palivo. Povedz áno daru bez podmienok a požiadaviek. Vyzerá to, akoby som nič nerobila. Ale to, čo robím a čo tým sledujem, je vo mne hlboko ukryté. Niekedy, keď počas pracovného dňa sedím len tak, bez pohnutia v kaviarni alebo v parku, zistím, že sa naladím na nejaký rozhovor. “Čo tu títo ľudia vlastne robia,” povie ktosi karhavo. “Čo nemajú prácu?” V týchto chvíľach sa zo všetkých síl snažím zastaviť nutkanie začať sa obhajovať. Bojujem s prílivovou vlnou pocitu poníženia a zdokonaľujem si svoju schopnosť udržať si trpezlivosť, tú najnáročnejšiu zo všetkých schopností. Len počkajte, pomyslím si. Jedného dňa si možno práve vy prečítate plody mojej neviditeľnej práce.
Autor: Redakcia Kancelarie.sk, Pôvodný autor: Bonnie Tsui, Zdroj: NYTimes