Kde sa berú dobré nápady? Ak vás napadajú v kancelárii, pri akej je to príležitosti? V ostatnom období sa hovorí o kanceláriách a budovách, ktoré podporujú inovácie vďaka šťastnej náhode, vďaka využitiu potenciálu náhodných interakcií rôznych ľudí. Ide to takzvaný serendipity efekt.
Pojem serendipity použil zrejme ako prvý anglický spisovateľ Horace Walpole v roku 1754 a údajne pochádza z perzskej rozprávky Tri princezné zo Serendipu. Postavy objavovali vďaka šťastnej náhode aj bystrému dôvtipu veci, ktoré vôbec nehľadali. V súčasnosti sa serendipity efekt nazýva aj teória kreativity šťastnej náhody, ktorá je však šťastná preto, že vedie k nejakému objavu, inovácii, nápadu. Ideálne k niečomu prevratnému. Ako keď geológ príde na zásadný objav vo svojej branži náhodou pri listovaní v učebnici zdravovedy. Serendipity efekt však potrebuje práve prostredie, kde vzniknú nepravdepodobné, náhodné „kolízie“ a objavy. Geológ s nášho príkladu by musel chodiť do knižnice a listovať knihami. Ako teda také prostredie vyzerá?
Ilustračné foto: Pixabay.com
V prvom rade sa musí človek prepnúť do módu, kedy je otvorený rôznym myšlienkam, do asociatívnejšieho módu. Pomáhajú k tomu debaty, rozhovory, brainstormingy s inými ľuďmi. Skupinové prostredie vytváraja správny priestor pre rekontextualizovanie problému a vznik tekutých sietí. Ľudia sapoznávajú, "networkujú", vytvárajú rozbočovače (huby). Otázky a nápady kolegov, ale aj ľudí z iných tímov, nútia zamýšľať sa nad problémami na inej škále či úrovni. V tekutých sieťach vznikajú náhodné stretnutia a šťastné náhody. Pozrime sa na učebnicový príklad takéhoto prostredia.
Budova 20 americkej univerzity Massachusetts Institute of Technology (MIT) bola postavená počas 2. svetovej vojny, v roku 1943. Mala slúžiť len dočasne, päť rokov, ale napokon ju strhli až v roku 1998. Prečo? Provizórna budova poskytla najprv útočisko pre mnoho pracovníkov pre výskum vtedy populárnej jadrovej vedy. Neskôr si v nej našiel miesto každý, kto sa už akosi nikam inam nevošiel. Napriek mizernej ventilácii a tmavým chodbám vykazovala Budova 20 pozoruhodné výsledky pri kultivácii ako prelomových myšlienok, tak aj firiem. Nepatrila žiadnej konkrétnej fakulte, katedre ani stredisku, ale napriek tomu (alebo práve preto) si v našlo domov niekoľko startu-upov, študentov a projektov, ale aj opravovňa klavírov. Budova 20 sa stala interdisciplinárnym výskumným centrom a atmosféra vynaliezavosti umožnila vznik prevratných inovácií. Svoje útočisko tu mala katedra lingvistiky filozofa Noama Chomského, výrobca audiotechniky Bose Acoustic aj IT firma Digital Equipment Corporation.
Čaro budovy 20, ktorú opisuje Stewart Brand v knihe Ako sa budovy učia (How Buildings Learn), spočíva v rovnováhe prostredia medzi poriadkom a chaosom. Budova bola navrhnutá tak, aby bolo možné veľmi jednoducho rekonfigurovať jej vnútorné usporiadanie povedzme strhnutím steny či vyrazením diery do stropu. Napríklad Jerrold Zacharias, človek, ktorý pracoval na Projekte Manhattan a vyrobil prvé atómové hodiny, prebúral tri poschodia, aby tam umiestnil valec pre svoj pokusný prístroj. Formálne, pevné a rigidné kancelárske schémy alebo open space nepodnecujú vznik serendipity efektu. Pozor! Prechádzanie sa po open space a predhadzovanie nápadov na posúdenie každému, koho stretnete síce vzbudzuje dojem, že ste zaneprázdnení, ale takto serendipity efekt nevzniká. Podobne ani digitálna komunikácia nenahradí komunikáciu tvárou v tvár.
Pravdepodobne ste sa už dovtípili, že serendipity efekt ovplyvňuje nielen minulú, ale aj súčasnú architektúru kancelárií. Moderné je vytvárať „áčkové“ kancelárie s duchom agilných start-upov, kultúrou začínajúcich spoločností, atmosférou dynamického coworkingu. Ak je dizajn priestorov zrealizovaný inteligentne, tak sa preukázateľne zvýši produktivita. Napríklad podľa výskumu, ktorý zrealizoval Ben Waber Allen, má kancelársky priestor vplyv na množstvo kontaktov vznikajúcich medzi zamestnancami. Práve interakcie medzi ľuďmi z rôznych oddelení a projektov, ktoré by v bežných kanceláriách alebo tradičných open space nikdy nevznikli, sú základom pre inovácie. Napokon ľudia v kancelárii raz potrebujú vybaviť e-mailovú korešpondenciu, potom telefonovať, inokedy sa stretnúť a aj relaxovať a samozrejme nerušene pracovať. Takéto prostredie sa nazýva activity based working a hoci neumožňuje vybúrať tri poschodia ako v Budove 20, je natoľko „fluidné“, že si ľudia môžu individuálne prispôsobiť napríklad farbu čalúnenia stoličiek alebo vybrať zeleň.
Pozrime sa ešte na jeden prieskum o správaní ľudí v priestore. Psychológovia Leon Festinger a Stanley Schachter a sociológ Kurt Back skúmali, ako sa vytvárajú priateľstvá. Zistili, že kľúčom je fyzický priestor. Pravdepodobnosť vytvorenia priateľstva vzniká na základe krátkeho a pasívneho kontaktu, napríklad po ceste domov, stretnutím na chodbe, na schodoch či vo výťahu. Jednoducho ľudia, susedia, ktorí sa denno-denne stretávajú, majú sklon sa skôr či neskôr spriateliť. Svoj objav nazvali propinquity efekt a mimochodom základný výskum prebiehal apartmánoch Westgate na kampusu MIT v Massachusetts.
Ilustračné foto: Pixabay.com
Behaviorálna architektúra a v širšom kontexte aj behaviorálny urbanizmus sa zaoberajú práve vytváraním prostredia, ktoré ľudí motivuje, v ktorom sa cítia uvoľnene, šťastne a podnecuje vznik serendipity efektu. Napríklad taká kuchynka alebo automat na kávu. Koľko neočakávaných nápadov vzniklo z náhodných stretnutí pri káve, alebo pri čakaní na kávu? Človek sa vymaní z primárnej siete svojho tímu či oddelenia a stretáva sa s ľuďmi so sekundárnych a terciárnych sietí, s ktorými ho viažu tzv. „slabé väzby“ (weak links, opakom sú silné väzby, strong connections). Serendipity efekt je o širokej sociálnej spolupráci. Firma využíva nielen vedomosti oddelených tímov a jednotlivcov, ale aj potenciál kolektívnych odborných znalosti v rámci celej organizácie.
Bellove laboratóriá v New Jersey boli navrhnuté a postavané tak, aby podnecovali interakciu medzi rôznymi tímami vedcov a inžinierov. Mervin Joe Kelly, riaditeľ laboratórií, prepojil priestor do jednej súvislej dispozície dlhými chodbami. Prejsť týmito chodbami bez toho, aby človek „nenarazil“ na rozptýlenie, nápady a niekoľko známych tvári, bolo takmer nemožné. Kelly tiež zámerne do firmy „dostal“ množstvo najnadanejších mozgov na Zemi. A výsledok? V období tesne po II. svetovej vojne tu vznikli napríklad prvý solárny článok, laser, komunikačný satelit či tranzistor a miestni astronómovia získali Nobelovu cenu za empirické overenie teórie veľkého tresku.
V roku 2007 otvoril Microsoft v Redmonde v štáte Washington sídlo svojej výskumnej divízie. Budova 99 sa svojou rekonfigurovateľnosťou, modularitou a flexibilitou podobá na Budovu 20. Nájdete tu árium, veľa schodov. Na väčšinu stien je možné písať zmazateľnou fixkou. Tradičnú kuchynku nahradila „spoločenská stanica“, kde sa zamestnanci stretávajú, vymieňajú si nápady alebo sa len tak neformálne rozprávajú.
Čo majú Budova 20, Bellove laboratória a Budova 99 ešte spoločné? Klasické kancelárie, spoločné priestory a všetko napojené na spoločné chodby a schodištia tak, aby zamestnanci pri využívaní týchto priestorov boli „postrčení“ stretávať sa, zdieľať a vzájomne interagovať.
Ilustračné foto: Pixabay.com
Serendipity efekt v súčasnosti využívajú alebo plánujú využívať aj firmy ako Telenor, AT&T, Amazon, Yahoo, ING Direct, Zappos, Facebook, či Samsung. Avšak rovnaké riešenie v technologickej firme nemusí priniesť výsledky u výrobcu nábytku. Dnes už je možné počet interakcií a ich dopad na výkonnosť ľudí pomerne presne merať. Existujú kamery a senzory zachytávajúce pohyb (samozrejme zberané s povolením a anonymizované). Z merania hustoty ľudí na meter štvorcový, tzv. proximity, teda blízkosti ľudí a sociálnej povahy kontaktov vyplýva napríklad to, že voľný kancelárskych priestor nie je zbytočný náklad, ale užitočný nástroj pre stretávanie a zvyšovanie výkonnosti ľudí. A to bez ohľadu na obsah vzájomnej komunikácie.
Predstavte si, že osoba A zistí, ako zvýšiť svoju výkonnosť o 5 %. Ak nemá možnosť sa o to podeliť s ostatnými, tak si síce zvýšil individuálnu výkonnosť, ale firma ako celok to nepocíti. Naopak „dlhý prestoj“ na káve s inými kolegami, ktorým osoba A vysvetlí svoj zlepšovák, môže vyzerať ako náklad na osobu A, ale z pohľadu celkovej výkonnosti firmy pôjde o výnos. Kancelárska budova prestáva byť nehnuteľnosťou, imaním, ale stáva sa komunikačným nástrojom. Nabudúce zvážte, či investujete do drahých školení pre jednotlivcov, alebo do priestorov, kde sa môže stretávať celá firma. Alebo do poriadneho kávovaru. Zároveň nezabúdajte, že množstvo podnetných interakcií sa deje mimo vašej „továrne na nápady“, teda v bezprostrednom okolí vašej kancelárskej budovy.
Juraj Turzo
